Korytnačky stepné (lat. testudo horsfieldii) patria k jedným z najobľúbenejších a najnenáročnejších druhov a v našich podmienkach sú bežne chované. Nie každému sa však podarí aj odchovať mláďatá a kľúč k odchovu majú len samotné korytnačky. Vo všeobecnosti platí niekoľko zásad ktoré musia byť splnené, aby sme sa dopracovali k odchovu.

Základom je dospelý a hlavne zdravý chovný párik vo výborných chovných podmienkach. Znamená to mať korytnačky vo vonkajšom výbehu (záhrada, dvor) na zemine, ideálne zatrávnenej. Keďže stepné korytnačky pochádzajú s horúcich nehostinných podmienok (Afghanistan, Kazachstan…) je potrebné umiestniť výbeh na slnkom bohato osvetlené miesto. Samozrejmosťou ale musia byť vo výbehu aj úkryty pred slnkom aj dažďom, výborná je búdka kam budú chodiť prespávať, prirodzené prekážky vo forme väčších kameňov, koreňov stromov a minimálne jeden tzv. hniezdny kopček ktorý rady budú používať na hniezdenie (v mojom prípade vyše polovička znášok bola na kopčeku, ostatné pri plote výbehu).

Korytnačky ktoré chceme použiť na odchov musia byť samozrejme dospelé (samica minimálne 4 – 5 rokov, samček aspoň 2 roky) a je veľmi vhodné mať na jedného samca minimálne dve samice, ideál je 3 – 4. Samčekovia stepných korytnačiek bývajú agresívni voči samcom a preto sú bitky dosť časté, zvážime preto veľkosť priestoru na počet samcov aby nedochádzalo k zbytočným roztržkám. Chovné jedince musia byť výborne kŕmené takže treba dodržiavať zásady správneho jedálnička – lúčna zmes (púpava, ďatelina, tráva, skorocel), vyhýbať sa treba zelenine (okrem čínskej kapusty).

Dôležitou podmienkou oplodnenosti znášok je zimovanie, pri nezimovaných zvieratách sú znášky neoplodnené alebo vôbec nie sú. Páriaca sezóna začína po odzimovaní, už po pár dňoch keď sa zvieratá úplne „naštartujú“ po zimnou spánku a rozkŕmení sa začínajú zaujímať o druhé pohlavie. Samci naháňajú samice a dosť drasticky im hryzú do predných nôh, aby samice prestali utekať a stiahli sa do panciera. Následne na samičku vylezú prednými nohami a snažia sa o spárenie. Tento rituál doprevádzajú veľmi milé piskľavé zvuky snažiacich sa samčekov. Ak je samica ochotná sa spáriť, po cca 6 týždňoch je pripravená na znášku. Je nervózna, pobehuje po výbehu hore – dole, občasne čuchá k zemi a môže sa stať že vyhrabe zopár „skúšobných jamiek“.

Keď je už spokojná s výberom vhodného miesta na znášku, začne systematicky hrabať zadnými nohami až do hĺbky cca 15 cm čo trvá cca hodinu. Do jamky znesie 2 – 4 vajíčok ktoré následne zahrabe. Ďalšie znášky nasledujú po cca troch týždňoch v počte jedna až dve znášky. Vzhľadom na naše prírodné podmienky je potrebné vajíčka inkubovať, čo sa deje pri teplote cca 30 °C a vlhkosti až 100%. Štúdie ukázali, že teplota v inkubátore vplýva na pohlavie mláďat – pri vyšších teplotách sa liahnu samičky, pri nižších samci. Teploty však nesmú byť privysoké ani prinízke lebo by zárodky vo vajíčkach uhynuli.

Liahnuť sa mláďatá začínajú po dvoch mesiacoch a často majú ešte žĺtkový vak, preto je potrebné ešte zo dva dni ich v inkubátore nechať kým sa im vačok vstrebe. Následne ich môžeme preložiť do terária vyhriateho na 30 – 32 °C s nočným poklesom na 28 °C a podávame rovnakú potravu ako dospelým – lúčnu zmes. Je treba pritom odsledovať životaschopnosť mláďat, či žerú a chodia sa vyhrievať a v letných mesiacoch už môžu byť presunuté do vonkajšieho výbehu.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © Adobe Stock

Suchozemská korytnačka nie je typický domáci miláčik na maznanie sa ako pes, nevyžaduje si takú opateru, pozornosť ani časovú náročnosť na starostlivosť. Je preto vhodnejšia k vyťaženým ľuďom ktorí chcú mať doma v teráriu kúsok prírody alebo pre majiteľov rodinných domov na spestrenie (väčšie druhy aj kosenie) záhrady.

Keď už padlo rozhodnutie že korytnačka bude ideálnym domácim zvieratkom, musíme začať premýšľať nad tým, podľa čoho sa rozhodovať pretože korytnačka je zviera s dĺžkou života pri správnej starostlivosti identickou človeku. V tomto článku je návod s najdôležitejšími kritériami, ktorých zodpovedanie nás správne nasmeruje k výberu tej najvhodnejšej korytnačky na základe podmienok, ktoré jej môžeme poskytnúť.

Vzhľadom na to, že korytnačky v dospelosti môžu narásť do 10 – 80 centimetrov je práve veľkosť najdôležitejšou otázkou pri výbere. Menšie druhy by mali voliť ľudia v činžiaku ktorí môžu korytnačke poskytnúť len teráriové podmienky, prípadne menší výbeh na balkóne. Obyvatelia rodinných domov môžu zvážiť možnosť kúpy aj najväčších korytnačiek za predpokladu, že majú vhodné priestory na vnútorné ustajnenie počas jari, jesene a zimy. Európske druhy ako korytnačka stepná, zelenkastá či žltohnedá sú do terária veľmi vhodné pretože majú v dospelosti 15 – 25 centimetrov a na jedného dospelého jedinca stačí terárium veľkosti 80 x 60. Balkónový výbeh je najlepší čo najväčší s dostatkom úkrytov pred slnkom a európske druhy tam môžu byť podľa orientácie balkóna a počet hodín dopadu slnka kľudne od apríla do októbra. Korytnačky žltočierne sú o pár centimetrov väčšie a preto sa skôr hodia do vonkajšieho výbehu na záhradu alebo dostatočne priestranného terária cca 120 x 80 na jeden dospelý kus. Väčšie korytnačky ako napr. korytnačka leopardia či ostrohatá ktoré dorastú do 40 – 80 cm majú veľké priestorové nároky a preto je lepšie ich mať cez leto vo veľkom vonkajšom výbehu a cez iné ročné obdobia vo vnútornom dostatočne vykurovanom výbehu o rozmeroch aspoň 2 x 1 meter pre leopardiu a aspoň 3 x 2 metre pre ostrohatú korytnačku. Preto podľa možnosti chovateľa na priestorové nároky chovanca vyselektujeme ktoré druhy chovať nemôžeme.

Finančné náklady sú ďalším kritériom pre výber druhu. Obstarávacia cena je pritom len jedna zo zložiek. Pri európskych korytnačkách zoženieme mláďatá v cenách okolo 50 eur, africké korytnačky stoja okolo 80 – 100 eur ale väčšie náklady sú spravidla na chovné zariadenie (terárium, výstavba vonkajšieho výbehu) a nezanedbateľné náklady sú aj na vykurovanie, pričom na malé terárium stačí jedna výhrevná a jedna UVB žiarovka s priemernou teplotou 30 stupňov v teráriu. No veľké africké druhy potrebujú výhrev až na 40 stupňov, nočný výhrev taktiež a to aj vo vonkajšom výbehu a najväčšie náklady budú na vykurovanie vnútorného výbehu pričom treba vykurovať celú miestnosť kde sa korytnačky zdržujú.

Kŕmne aspekty tiež nie sú zanedbateľné pri fakte, že európske druhy zimujú a teda ich stačí kŕmiť lúčnou zmesou natrhanou vonku a celú zimu hibernujú no africké druhy potrebujú stravu celoročne a keď lúčna zmes nie je dostupná, bude treba krmivo kupovať.

Hibernácia je ďalším faktorom pri výbere vhodného druhu, nakoľko musíme zvážiť či máme možnosť korytnačku správne zazimovať aby zimu prežila (dostupnosť pivnice či samostatnej chladničky) alebo zvolíme africký druh ktorý nezimuje.

Vo všeobecnosti sú oveľa vyššie náklady na africké druhy korytnačiek a preto treba už pred kúpou starostlivo zvážiť naše možnosti aby sa chov korytnačky nestal skôr príťažou ako radosťou.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Suchozemské korytnačky sa v našich podmienkach vedia v zajatí úspešne rozmnožovať. Treba pritom samozrejme dodržať niekoľko základných pravidiel a to sú: vlastníctvo dospelých zvierat oboch pohlaví, musia byť zdravé a v plnej kondícii, chovné podmienky či  teráriu alebo vo vonkajších výbehoch musia presne zodpovedať nárokom konkrétneho druhu a musíme mať k dispozícii inkubátor v prípade že už korytnačka nakladie vajíčka.

Korytnačky vo voľnej prírode žijú samostatne nie v uzatvorených skupinách a stretávajú sa viac-menej len v období párenia pričom sú to plazy a príbuzenská plemenitba u nich na rozdiel od cicavcov vôbec nespôsobuje biologické vady. U európskych druhov korytnačiek (zelenkastá, stepná, širokoštítová a žltohnedá) nastáva obdobie párenia hneď po odzimovaní na jar. Sotva sa korytnačky prebudia a zohrejú v prvých jarných lúčoch, začínajú zdraví dospelí samci dvoriť samiciam. Dvorenie je sprevádzané trhaným kývaním hlavou, samci divoko naháňajú samice, hryzú im do predných nôh a pokúšajú sa vyliezť im na pancier a spáriť sa s nimi.

Pri stepných korytnačkách je toto správanie agresívnejšie a samice môžu utrpieť aj krvavé poranenia na predných nohách a taktiež si samci navzájom môžu škaredo ublížiť. Málokedy sa ale stáva že by bolo zviera výrazne poranené a väčšinou sa zaobídeme len s použitím dezinfekcie pri pohryznutí. Keď samička zvolí a je ochotná k páreniu, zatiahne hlavu do panciera kvôli kúsancom od samca a privolí aby samec na ňu vyliezol, nastaví chvostík a umožní samcovi spáriť sa s ňou. Párenie sprevádzajú veľmi zvláštne piskľavé zvuky ktoré samec vydáva s dokorán otvorenou tlamou. Trvá väčšinou pár minút a zvieratá sa rozdelia.

Samičky korytnačiek majú úžasnú schopnosť podržať si v sebe spermie niekoľko mesiacov až rokov a oplodniť vajíčka až keď ona sama uzná za vhodné, preto je možné že oplodnenú znášku dá aj samička ktorá sa toho roku so samcom nepárila. Zhruba tri týždne po párení teda okolo apríla až mája prichádzajú vo vonkajších výbehoch prvé znášky. Samica je výrazne nekľudná a celé dni behá po výbehu, čuchá k zemi, môže aj žrať zeminu aj má pocit nedostatku minerálov a občas vyhrabe tzv. „skúšobnú“ jamku. Toto správanie trvá zvyčajne týždeň a keď sa už rozhodne pre vhodné miesto na znášku začne systematicky striedavo hrabať zadnými nohami. Vyhrabanie hniezda cca 15 centimetrov hlbokého trvá zvyčajne jednu až dve hodiny a nedá sa pritom ničím vyrušiť, je akoby v tranze.

Európske druhy korytnačiek znášajú vajíčka v počte 2 – 12 kusov podľa veľkosti každého druhu. Vajíčka je potrebné z jamky vybrať a premiestniť do inkubátoru pri teplote 30 – 31 °C a vlhkosti až 100%. Inkubácia trvá priemerne 2 mesiace a následne sa začnú liahnuť plne samostatné mláďatá ktoré väčšinou už na druhý až tretí deň začnú samé prijímať potravu identickú s potravou dospelých zvierat.

Africké druhy korytnačiek (leopardia, ostrohatá, skalná) nezimujú a no aj ich obdobie párenia je na jar. Znášajú uprostred leta až do začiatku jesene a mláďatá sa liahnu koncom jesene až začiatkom zimy pri 31 – 32 °C po cca 3 mesiacoch inkubácie. Prvé dni je nutné ich nechať v inkubátore pri rovnakých teplotných podmienkach ako počas inkubácie nakoľko majú žĺtkový vak ktorý sa musí zatiahnuť do bruška. Následne už môžu ísť do terária pri rovnakých chovných podmienkach ako majú dospelé zvieratá.

Občas sa stane že sa pri odchove vyskytne nejaký problém a to najčastejšie zadržaná znáška, čo musí byť riešené veterinárne, prípadne sa vajíčka z nejakého dôvodu skazia alebo sú napriek páreniu neoplodnené, sú to ale len občasné prípady.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

V minulom článku sme si už popísali podmienky na odchov suchozemských korytnačiek, že potrebujeme dospelý zdravý párik korytnačiek ktoré boli zimované a vhodné chovné podmienky vo vonkajšom výbehu či teráriu.

Po odzimovaní (samozrejme len u európskych druhov) nastáva obdobie párenia, kedy samci uháňajú samice hryzením do predných nôh a pokúšajú sa spáriť sa s nimi. Občas sa stane že napriek výrazným snahám samice odmietajú párenie a k spojeniu nedôjde. V tomto prípade môžu taktiež naklásť vajíčka, tieto budú však neoplodnené. Ak ale samica dovolí, nastaví správne kloaku a k spáreniu dôjde, zhruba po troch až šiestich týždňoch budú vajíčka pripravené na znášku.

Samica vyhľadávajúca miesto na znášanie je výrazne nekľudná, celé dni akčne pobehuje po výbehu, občasne oňucháva pôdu a je veľmi žravá. Keď si vyberie kam umiestni znášku, začne hrabať jamku hruškovitého tvaru kde znesie vajíčka a tú následne zahrabe. Vajíčka je potrebné z jamky vziať, pričom si každé vajíčko označíme obyčajnou ceruzkou (nesmie to byť toxická centrofixka preto ceruzkou) na vrchu pretože sa s nimi počas inkubácie nesmie hýbať, zadusil by sa plod.

Ak chceme vajíčka úspešne odinkubovať, v našich teplotných podmienkach to nie je možné a potrebujeme na to inkubátor. Predvídavý chovateľ by ho už mal mať nachystaný dva týždne po spozorovaní párenia pretože inkubátor je treba aspoň niekoľko dní pred umiestnením vajíčok mať odskúšaný aby sme vajíčka umiestnili do spoľahlivých podmienok. Inkubátor si môžeme kúpiť alebo vyrobiť doma. Základom je mať tepelne dostatočne izolovaný box (pri väčšom množstve vajíčok použijeme nefunkčnú chladničku či autochladničku) v ktorom vieme udržať teplotu 30 – 31 °C a vlhkosť až 100%.

Ja som na inkubáciu používala autochladničku rozmerov cca 100 x 50 x 50 cm, ktorá mala tri police. Na spodok chladničky som umiestnila veľkú plastovú misku naplnenú až po okraj vodou. Do misky som dala výhrevný kábel (nový, nesmel mať ani prasklinu keďže bol umiestnený vo vode) do polovičky do vody, zvyšok pri miske a tento kábel som napojila na termostat (digitálny, základný typ) kde som nastavila teplotu na 30,5 °C s odchýlkou pol stupňa. Čidlo termostatu som umiestnila priamo k vajíčkam aby spínal teplotu podľa toho, ako teplo je pri vajíčkach. Tým, že vzduch vyhrieva kábel sčasti ponorený vo vode, ktorá sa odparuje sme zabezpečili požadovanú teplotu a zároveň potrebnú vlhkosť až na 100%.

Dôkazom vysokej vlhkosti je vyzrážaná voda na skle chladničky. Pre autochladničku som sa rozhodla preto, že je vpredu presklená a tým pádom môžem kontrolovať znášku vizuálne bez potreby otvárať chladničku čím sa mení teplota aj vlhkosť. Problém nastáva keď sa vlhkosť zráža na vrchu chladničky pretože kondenzát kvapkajúci na vajíčka spôsobuje zadusenie zárodku. Preto inkubujem na nopovej fólii (používa sa na stavbách ako izolácia), kde sa vajíčka položia medzi jednotlivé výstupky, sú tak zabezpečené proti pohybu a všade okolo je vzduch takže odpadá problém s plesnivením ako je to občasné pri použití substrátu. Nad každým vajíčkom som spravila šikmú striešku (napr. použitím obalu na CDčka) ktorá kondenzát odviedla dole a nekvapkal na vajíčka.

Táto metóda mi fungovala spoľahlivo a nikdy sa nestalo že by sa oplodnené vajíčko skazilo alebo nepodarilo odinkubovať. Po vyliahnutí mláďatiek ich necháme v prostredí inkubátora v miske s vlhkou servítkou ešte cca tri dni kým sa im zacelí pupočný vak a následne môžu ísť do terária do podmienok identických s dospelými korytnačkami.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Suchozemské korytnačky žijú vo voľnej prírode v teplých až horúcich podmienkach, pretože na svoju aktivitu a fungovanie organizmu potrebujú dostatočné teplo bez ktorého neprebieha látková výmena. V našich podmienkach im môžeme prísun prirodzeného slnka zabezpečiť vonkajšími výbehmi ale pokým tento k dispozícii nemáme, musíme teplo a slnečné žiarenie (hlavne UVB) nahradzovať umelo.

Slúžia na to špeciálne UVB žiarovky ktoré imitujú slnečné svetlo (majú len slabú výhrevnosť a musia byť doplnené o výhrevnú žiarovku) a vďaka prísunu UVB žiarenia je korytnačka schopná spracovať vápnik v tele. Toto žiarenie je nevyhnutné a bez neho by nastala v tele metabolická porucha, vápnik by sa nespracoval a korytnačka by ochorela na rachitídu (krivicu). Na trhu existujú UVB žiarovky rôznej intenzity 2.0, 5.0, 10.0 pričom jednotlivé žiarovky vyžaruje UVB žiarenie 5 až 20 cm (čím vyššie číslo tým ďalej vyžaruje UVBčko). Preto musíme zvážiť kúpu konkrétnej žiarovky podľa veľkosti terária (nízku intenzitu na malé terárka, vyššiu na väčšie) a hlavne je nutné ju umiestniť nízko nad spodok terária. Treba pritom dávať veľký pozor na to, aby UVB žiarovka bola umiestnená priamo v teráriu nakoľko UVB žiarenie neprejde sklom takže v prípade položenia lampy na terárium by nemala žiaden účinok!

Najviac sa pri testoch merania UVB osvedčili Reptile 200 25W (15% UVB), Reptile 150 25 W (10% UVB) a Sera reptil compact 20 W (10% UVB). Druhou výbornou voľbou do terária je UV výbojka. Meraním u chovateľa sa zistilo, že aj výbojka staršia ako 1 rok mala stále výborné hodnoty UVB žiarenia porovnateľné s UVB žiarením nameraným v Egypte, domovine niektorých afrických druhov korytnačiek.

Najodporúčanejšie sú podľa meraní Osram Ultra Vitalux 300 W, Terrasaur 160W a Sera reptil sun 130 W. Pri veľkom teráriu v ktorom spolu býva niekoľko korytnačiek sú najvhodnejšie UV trubice – sú to lineárne žiarovky dlhé cca 60 cm a ponúka možnosť na slnenie sa niekoľkým korytnačkám naraz. Vydávajú výborné hodnoty nameraného UVB až do vzdialenosti 40 centimetrov! Na vyhrievanie terária potrebujeme ďalší zdroj tepla keďže UVB žiarovka nevydáva teplo alebo len minimálne. Tu si môžeme zvoliť z viacerých možností – výhrevná podložka, výhrevný kameň alebo obyčajná žiarovka.

Výhrevné podložky sú výborné vzhľadom na to, že sa dajú umiestniť pod terárium takže vyhrievajú len tú oblasť ktorú potrebujeme (na opačnej strane terária má byť izbová teplota), sú úsporné (4 – 30 W) a dajú sa nastaviť na dve intenzity tepla (na podložke môže byť 30 – 40 °C). Výhrevné kamene sú napojené káblom na elektriku a majú tvar aj povrch prírodného kameňa. Žiarovka (musí byť obyčajná nie úsporná) ne zase najmenej úsporná a na vyhriatie veľkého terária budeme potrebovať aj 100 W, prípadne viac, podľa veľkosti terária. Teplotu v teráriu môžeme pomocou obyčajnej žiarovky koordinovať aj jej umiestnením vzhľadom na blízkosť či vzdialenosť od spodku terária – čím je žiarovka nižšie zavesená, tým je teplejšie na podlahe terária.

Pri výbere vhodného teplotného aj UVB žiarenia musíme mať na pamäti, že korytnačka musí maž v teráriu dostatok úkrytov pred žiarením ako tomu je aj vo voľnej prírode aby sa mala kam schovať keď má tepla dostatok.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Nastavenie správnych teplotných podmienok je v chove suchozemských korytnačiek najzákladnejšou podmienkou chovu. Dokonca ani potrava nie je pre korytnačku tak dôležitá ako správna teplota, pretože bez potravy prežije niekoľko mesiacov ale bez tepla sa nedokáže hýbať, neprebiehajú u nej biologické funkcie a zlyháva imunita.

Na to aby sme vedeli správne nastaviť teplotné podmienky v chove musíme v prvom rade poznať krajiny pôvodu jednotlivých druhov a teplotné podmienky v nich. V Európe sa najčastejšie vyskytujú korytnačky v Grécku (testudo hermanni, graeca a marginata) a v Chorvátsku. V Chorvátsku bolo vykonané meranie teplôt ktoré dosahovali rekordné teploty v porovnaní s terarijnými podmienkami. Štandardné teploty ktoré nastavujeme v teráriách – 30 až 32 °C boli bežne merané v tieni, nočné teploty boli 21 – 25 no boli robené aj merania na slnku. Bežne zatrávnené oblasti s hlinito-piesčitým podložím na slnku kde sa korytnačky pohybujú dosahovali až 47 °C! Vyhrabaná hniezda jamka hĺbky 7 centimetrov mala teplotu 43 °C čomu zodpovedá pokles teplôt o 1 ° na centimeter hĺbky.

V prírodných podmienkach sa ale korytnačky prebúdzajú ráno, hľadajú si potravu čím skôr a doobeda sú aktívne samozrejme nie neustále na slnku ale majú k dispozícii množstvo tieňa a úkrytov kde sa schovávajú a na obed počas najväčších horúčav sú schované. Preto tieto podmienky musíme napodobniť v chove a zvieratá musia mať možnosť sa počas dňa ľubovoľne vyhriať až na 35 stupňov a musia mať aj možnosť úkrytu s chládkom. Korytnačky žijúce v extrémnych podmienkach (testudo horsfieldii) napr. Afghanistan a Kazachstan kde sú teploty aj okolo 50 stupňov upadajú v lete do tzv. letného spánku (estivácia) zahrabané v norách pred páliacim slnkom.

Počas veľmi horúcich dní je lepšie korytnačku často kontrolovať a uistiť sa že má možnosť úkrytu (najlepšie viacerých) pred slnkom pretože stačí chvíľa nepozornosti kedy sa korytnačky dostane na chrbát a ak nemá možnosť sa o niečo zaprieť nohami a pretočiť sa naspäť, ľahko sa stane že sa prehreje a ak ju nenájdeme včas môže aj uhynúť. Prehriate zviera spoznáme podľa toho že divoko behá po výbehu a hľadá možnosť úkrytu, v druhom štádiu už má penu v očiach a na zobáku a následne je už apatická a nastáva smrť. Preto pri prehriatí korytnačky musíme konať rýchlo a schladiť ju studenou vodou aj za cenu teplotného šoku.

V prípade chovu v teráriách hlavne u korytnačiek ktorým vyhovujú teploty do 30 stupňov (hlavne pri mláďatách) je veľmi dobré zabezpečiť vhodné teploty termostatom. Je to nutnosť hlavne v prípade, že máme silný zdroj tepla ktorý by hrial nadmieru. Existujú rôzne termostaty od jednoduchých bez displeja až po zložité digitálne s možnosťou nastavenia aj teplotnej odchýlky aj rozsahu teplôt. Termostat je nevyhnutnosťou hlavne pri náročných druhoch korytnačiek netolerujúcich chovateľské prešľapy. Ak nemáme termostat a bojíme sa prehriatia, je ešte niekoľko možností znižovania teplôt – stačí nechať pootvorené dvierka na teráriu kedy prúdenie vzduchu teplotu zníži, môžeme substrát poliať studenou vodou alebo ak máme klimatizáciu v miestnosti tak použijeme túto možnosť a cez sklo a prieduchy sa ochladí aj teplota v teráriu.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Chovatelia niektorých dravých druhov korytnačiek majú už dva roky nové povinnosti. 15. mája 2012 nadobudla účinnosť Vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR o chove nebezpečných živočíchov č. 143/2012 Z. z., ktorá ustanovuje podrobnosti o ich chove, držaní a evidencii. Zvieratá môže chovať iba osoba staršia ako 18 rokov a vlastník o nich musí viesť evidenciu.

Vyhláška sa vzťahuje na korytnačky z čeľade kajmankovitých (Chelydridae). Ku najčastejšie chovaným druhom v zajatí spadajúcich do tejto kategórie patria kajmanka dravá a kajmanka supia. Tieto zvieratá sú známe mimoriadne silnými čeľusťami, schopnými odhryznúť človeku prst, alebo rozhrýzť pancier menších druhov korytnačiek, ktoré v krajinách pôvodu patria do ich jedálneho lístka. Zaviedla sa preto povinnosť umiestňovať ich iba do takého chovného zariadenia, ktoré úplne znemožňuje ohrozenie života a zdravia ľudí a zabráni ich úniku.

Fotografia: © BigStockPhoto.com, video: YouTube.com

Názory odborníkov na zimovanie niektorých druhov korytnačiek sa rôznia. Podľa niektorých nie je nutné, iní ho odporúčajú. Avšak takmer všetci sa zhodnú, že zimovanie korytnačkám prospieva, organizmus sa vypne, korytnačka si odpočinie a v neposlednom rade žije oveľa dlhšie. Napríklad suchozemská Korytnačka zelenkastá (Testudo Hermanni) sa bez zimovania dožíva zhruba 10 rokov, ale ak túto korytnačku pravidelne zimujete, dožije sa viac než 80 rokov.

Na mnohých stránkach sa môžete dočítať, že vodné korytnačky zimujú vo vode. Opíšem tu možno iný, a myslím si že aj trochu prirodzenejší spôsob ako zimovanie vo vode – zimovanie v pôde.

Všetky obojživelníky a plazy sa vyvinuli pred miliónmi z ryby. Obojživelníky postupom času odbočili od spoločného vývoja a tak vznikli z pôvodnej ryby aj plazy aj obojživelníky. Je známe, že žaby zriedka zimujú vo vode. Väčšinou z nej vylezú a zahrabú sa do zeme. Žaby aj korytnačky dýchajú kyslík, žijú aj na súši, aj vo vode. Preto si myslím, že je prirodzenejšie zimovať vodné korytnačky v pôde.

Je síce pravda že korytnačka, ktorú chováte celoročne v záhradnom jazierku, začiatkom zimy klesne na dno jazierka a tam prespí, čiže zimuje vo vode, ale korytnačka močiarna, ktorá sa vyskytuje aj u nás na Slovensku zimuje aj vo vode, aj v pôde zároveň. A to tak, že klesne na dno jazierka a tam sa ešte zahrabe zhruba 1 meter do blata a tak prečká zimu.

Na mnohých miestach sa dočítate, že korytnačky by nemali zimovať mladšie ako trojročné. V prírode sa ale na jar vyliahnu mladé korytnačky a nasledujúcu zimu už musia zimovať, bez ohľadu na to, aké sú staré. Z toho vyplýva, že najlepšie je si kúpiť mladú korytnačku a ak ju chcete dostatočne pripraviť na zimovanie, kúpte ju v zime, alebo skoro na jar. V ten rok ju odchováte v akváriu, poprípade v záhradnom jazierku (to je lepšie, lebo si zvykne za striedanie teplôt), nasledujúcu zimu ju môžete zimovať. Aj v prírode sa korytnačky liahnu na jar, čiže minimálne osem mesačné korytnačky zazimujú. Mladšie by to skutočne nezvládli.

Zimovanie v pôde prakticky

Vašu Trachemys Scripta postupne začnite v polovici októbra pripravovať na zimný spánok. Ak chováte korytnačky v jazierku, zazimujú sa samy, ale jazierko musí byť minimálne 1 meter hlboké v teplých oblastiach a oveľa hlbšie v studených oblastiach (napríklad na severnom Slovensku). Prestaňte ju kŕmiť, a znižujte teplotu vody. Po týždni premiestnite akvárium, alebo nádobu s vodou a korytnačkou na chladné miesto, kde nie je menej ako 10 stupňov Celzia. Korytnačke pravidelne vymieňajte vodu, a keď sa úplne vyprázdni (zhruba za 2 týždne), ju z vody vyberte.

Do ďalšej nádoby dajte vlhšiu pôdu (nie veľmi suchú, ani mokrú), a tam položte vašu Trachemys Scripta. Môžete ju mierne prikryť listami. Celú nádobu umiestnite napríklad do pivnice alebo garáže, kde je zhruba 5 – 8 stupňov Celzia. Korytnačka sa do zeme nezahrabe hneď, musíte počkať, kým sa spamätá a ukľudní. Musíte brať do úvahy aj to, že po dvoch týždňoch, ktoré korytnačka strávila v chladnej vode, je unavená a spomalená, lebo jej organizmus sa pripravuje na zimný spánok. Môže byť pre ňu namáhavé sa zahrabať. Ak sa nezahrabe do niekoľkých dní, skúste povyhadzovať všetky listy, možno ste dali príliš tvrdú zeminu a oslabená korytnačka sa nevládze zahrabať. Pokúša sa zimovať v listoch, čo jej našťastie vôbec neškodí. To je ďalší spôsob zazimovania.

Keď sa nezahrabe ani potom, už asi zazimovala v listoch a spí. Ak je tak, tak môžete vykopať v nádobe jamu, hlbokú približne ako dvojnásobok dĺžky panciera vašej Trachemys Scripta, vložte do nej korytnačku a zľahka ju zahádžte hlinou až po vrch vykopanej jamy. V žiadnom prípade hlinu NEUTLÁČAJTE – korytnačka by sa zadusila. Keď hibernuje (spí zimným spánkom), potrebuje minimálne množstvo kyslíka, ktoré jej vystačí aj pod zemou. Keď pôda príliš vyschne, pokropte ju vodou, ale nie prehnane, lebo by vám vaše zvieratko mohlo splesnivieť.

Prebúdzanie

Na jar, keď sa začne otepľovať, položte nádobu na slnko a korytnačka sa sama vyhrabe zo zeme. Ak nie, musíte jej pomôcť. Dôležité po prebudení je, aby ste vašu korytnačku nedávali hneď do vody. Položte ju len do blízkosti vody. Korytnačka musí sama vliezť do vody lebo po dlhom čase hibernovania (až 5-6 mesiacoch), má vodná korytnačka zoschnutú pokožku a sama si ju musí zregenerovať. Najlepšie je korytnačku chovanú vonku po prebudení dať k jazierku alebo nádobe rovno von. Ľahšie si tak zvykne na pobyt vonku, ako keby ste ju dali najskôr do akvária a až potom von. V akváriu pod žiarovkou je 30 stupňov Celzia, keď ju potom dáte von kde je 20, prechladne a umrie. Ak chováte korytnačku v akváriu, dajte ju do neho, ale svietiť začnite až po pár dňoch. Môžete jej skôsiť dať jesť hneď, ale asi pár dní po prebudení nebude žrať.

Zhruba po dvoch týždňoch sa obnovia všetky korytnačkine životné funkcie. Dôležitým pozorovacím znakom je vylučovanie potravy. To si všímajte najmä po prebudení. Ak sa korytnačka naje, a potom strávenú potravu vylúči, všetko je v poriadku a korytnačka je pripravená na najbližšieho polroka vyhrievania sa na slniečku.  Zimovanie vodných druhov v pôde nie je obvyklé, ale skúsiť ho môžete. Ja s ním mám zatiaľ veľmi dobré skúsenosti, moju vodnú korytnačku písmenkovú som zimoval prvý krát keď mala jeden rok, a nechám ju zimovať až do marca – apríla. Prajem veľa úspechov.

Autor: Milan Bardún a Arien, fotografia: © BigStockPhoto.com

Niektoré druhy vodných korytnačiek potrebujú zazimovanie, iné nie, rôznia sa aj názory odborníkov. Pri zimovaní sa metabolizmus korytnačky skoro zastavuje, korytnačka neprijíma potravu, nevylučuje, a spí. Zimovanie môže trvať približne od 12 týždňov do pol roka. Zimovať môžeme len dobre živenú zdravú korytnačku. Ak si nie ste istí vhodnosťou zimovania, konzultujte to radšej s veterinárom.

Na začiatku obdobia zimovania na jeseň korytnačkám postupne prestaneme dávať potravu a znižujeme teplotu vody. Korytnačky vylúčia posledné zbytky potravy a upadajú do letargie, prestávajú sa hýbať a zaspia. Prestaneme úplne kŕmiť, vypneme svetlo a znižujeme teplotu vody, postupne presúvame korytnačky na chladnejšie miesta [ďaleko od radiátorov, do pivnice, a pod..]. Celý úvodný proces by mal trvať asi 2 týždne. Nakoniec ich premiestnime na miesto zimovania.

Pri korytnačkách chovaných v akvateráriu v byte je zimovanie pomerne zložité. Treba im zabezpečiť stálu nízku teplotu, bez výkyvov. Neustále zobúdzanie a opätovné zaspávanie by korytnačkám škodilo.

Zimovanie vo vode

Korytnačky je možné zimovať vo vode alebo v pôde. Korytnačku uložíme do lavóra s nízkou hladinou vody [tesne nad pancier] a lavór dáme do pivnice, kde sa udržiava nízka teplota. Mnohokrát však nie je dostatočne nízka, pod 10°C a korytnačka síce neprijíma potravu, ale ani nespí. Tým sa zvieratko veľmi vyčerpáva. I vo veľmi chladnej pivnici môže dôjsť k príliš veľkým výkyvom teplôt.

Okrem toho je možné korytnačku jednoducho uložiť v nádobe s vodou do bežnej chladničky k potravinám, alebo do zvláštnej chladničky. Teplota by však nemala byť príliš nízka, asi 6°C. Taktiež treba myslieť na to, že teplotu treba na začiatku i konci zimovania meniť veľmi postupne, aby korytnačka nedostala šok a prípadne zápal pľúc a aby sa jej metabolizmus prispôsobil.

Zimujúce korytnačky treba pravidelne a často kontrolovať. Hladina vody musí byť stabilná a najmä teplota. Korytnačka v spánku o sebe nevie, takže ju treba jemne skontrolovať, či ju nenapádajú parazity alebo červy. Nezabezpečenú korytnačku v pivnici môžu dokonca zožrať zaživa potkany či myši. Korytnačky voľne vypustené v jazierku sa zazimujú s príchodom zimy samy. Bezpečnejšie je však, ak je to možné, korytnačky na jeseň vyloviť a zazimovať umelo.

V jazierku korytnačky klesnú na dno a zaspia. Jazierko musí byť dosť veľké, aby nepremrzlo po celej hĺbke. Hlboké aspoň 1 meter, lepšie 2, ak teplota v zime klesá príliš pod 0°C. Ľad na povrchu jazierka korytnačkám nevadí, pod ľadom na dne v dostatočnej hĺbke sú práve žiadané 4°C. Pri zimovaní v jazierku si treba dať pozor na odmäky. Pri výraznom oteplení sa kortnačka zobudí a vypláva na hladinu. Do rána však môžu znovu udrieť mrazy a korytnačka zostane primrznutá na hladine a pravdepodobne zomrie.

Počas leta si dobre živená korytnačka vytvorí zásoby na zimný spánok. Niektoré korytnačky samy prestávajú na jeseň prijímať potravu. Či zimovať, či nezimovať, záleží na druhu korytnačky. Zimovanie sa väčšinou považuje za dobré, organizmus korytnačky si oddýchne a zviera žije dlhšie. Je možná súvislosť so schopnosťou rozmnožovania. Korytnačky, ktoré sú zimované, rovnomernejšie rastú, bez deformácií panciera, sú cez leto aktívnejšie. Pri zimnom spánku na nevyhnutný chod organizmu spotrebujú zásoby tukov, ktoré si vytvorili počas leta, najmä korytnačky, ktoré majú v strave príliš veľa nevhodného tučného mäsa.

Pri zimovaní mláďat, ktorých vek majiteľ nepozná, je treba dávať pozor, zimovať radšej kratšie, alebo ak si majiteľ nie je istý zdravím korytnačky, počkať do dospelosti [cca 3 roky od narodenia].

Autor: Arien, fotografia: © BigStockPhoto.com

Rozmnožovanie korytnačiek je v amatérskych podmienkach náročné. Ak sa korytnačky spária a samička celé dni hrabe v piesku, alebo v štrku v akváriu či na súši, pravdepodobne hľadá miesto na nakladenie vajec. Ak nájde dostatočne hlboký piesok, nakladie do neho vajcia. O tieto sa treba náležite postarať.

Manipulácia s nakladenými vajíčkami musí byť maximálne opatrná, pretože sa nesmú otočiť dolu hlavou. Vezmeme priesvitnú nádobu a naplníme ju špeciálnym substrátom [vermikulit], kúpeným v teraristike, alebo riečnym pieskom či štrkom [úplne čistým]. Substrát treba mierne navlhčiť a vajíčka do neho poukladať tak, aby sa neotočili doluhlavou oproti pôvodnej polohe. Mali by byť do substrátu asi zpolovice ponorené. Nádobu uzavrieme vekom s len malými otvormi, takže sa v nej sama vytvorí nutná vlhkosť 100%. Raz za deň treba viečko odokryť a nahnať do nádoby rukou čerstvý vzduch.

Teplota v nádobe by mala byť 27 stupňov. Stabilnú teplotu môžme zabezpečiť napríklad uzavretím liahne s vajíčkami do väčšieho akvária, položenú na tehlách. Teplotu udržujeme ohrievačom a termostatom. Kondenzovaná voda z krytu nádoby nesmie kvapkať na vajíčka. Ak sú vajíčka príliš mokré, zárodky vnútri zahynú.

Autor článku: Arien, fotografia: © BigStockPhoto.com