Akváriové rybičky

Akvárium plné farebných rybičiek je nielen krásnou dekoráciou, ale aj zdrojom relaxácie a pokoja. Rybičky sú pomerne nenáročné na chov, vyžadujú však pravidelné kŕmenie, čistenie akvária a udržiavanie vhodnej teploty a kvality vody. Výhodou je, že rybičky sú tiché a nemusíte ich venčiť. Ak sa rozhodnete pre nenáročné druhy, ako sú napríklad gupky dúhové alebo zebričky, starostlivosť zvládnete aj ako začiatočník.

Hravé škrečky

Škrečky sú obľúbené malé hlodavce, ktoré sú aktívne najmä v noci. Cez deň väčšinou spia, takže sú ideálne pre ľudí, ktorí sú často mimo domu. Škrečky potrebujú dostatočne veľkú klietku s kolotočom, domčekom a ďalšími hračkami. Kŕmenie je jednoduché, stačí im pravidelne dopĺňať misku so špeciálnym krmivom pre škrečky a občas pridať kúsok ovocia alebo zeleniny. Nevýhodou môže byť ich nočná aktivita, ktorá počas spánku ruší.

Rozkošné morčiatka

Morské prasiatka sú spoločenské a priateľské zvieratká, ktoré si radi užívajú pozornosť svojho majiteľa. Sú o niečo náročnejšie na chov ako škrečky, pretože potrebujú väčšiu klietku a viac priestoru na pohyb. Kŕmenie je podobné ako u škrečkov. Morské prasiatka potrebujú seno a zeleninu. Tieto zvieratká sú ideálne do rodín s malými deťmi.

Zábavné králiky

Králiky sú inteligentné a hravé zvieratá, ktoré si obľúbi celá rodina. Ideálne je chovať ich vo väčšej klietke alebo výbehu, kde sa môžu voľne pohybovať. Králiky potrebujú dostatok sena, čerstvej zeleniny a špeciálne krmivo pre králiky. Sú pomerne čistotné a môžu sa naučiť používať záchodík. Niektoré králiky sa naučia chodiť voľne po byte a do klietky sa vracajú len jesť a vykonať potrebu.

Farebné andulky

Andulky sú malé papagáje, ktoré sú obľúbené pre svoju spoločenskú povahu a schopnosť napodobňovať zvuky. Sú pomerne nenáročné na chov, vyžadujú si však dostatočne veľkú klietku, kde sa môžu pohybovať a lietať. Kŕmenie je jednoduché, stačí im pravidelne dopĺňať misku so špeciálnym krmivom pre andulky a občas pridať maškrtu vo forme ovocia. Andulky sú spoločenské vtáky, preto je ideálne chovať ich v páre.

Zásady bezpečného chovu

Všetky domáce zvieratá majú nepriateľov, ktorí sa môžu nebadane zjaviť v ich blízkosti. Nebezpečný je tiež lezúci hmyz prenášajúci ochorenia. Ak bývate v rodinnom dome, postarajte sa o to, aby sa k andulke nedostala kuna lesná alebo lasica a používajte ultrazvukové odpudzovače. V prípade, že chováte škrečka a morčiatko, pozor na túlavé mačky. Klietku so zvieratkom nenechávajte voľne na záhrade a investujte do ohradníkov. Pachové ohradníky odpudia nežiadúce zvieratá z okolia domácich maznáčikov a ochránia tiež váš majetok pred hlodavcami, divou zverou alebo inými škodcami.

fotografia: © shutterstock

Suchozemské korytnačky spadajú chránené zvieratá a chráni ich Dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín – CITES (anglická skratka od Convention on International Trade in Endangered Species of Wild Fauna and Flora) podpísaný v r. 1973 vo Washingtone.

Cieľom dohovoru je ochrana voľne žijúcich druhov zvierat a rastlín so zreteľom na zachovanie prírodných systémov krajiny a záchranu ohrozených druhov pred vyhynutím. CITES chráni aj voľne žijúce druhy živočíchov a rastlín ktoré nie sú ohrozené ale obchodovaním s nimi by sa mohli zaradiť medzi ohrozené pričom obchodovanie s vyslovene ohrozenými druhmi je prísne monitorované a výnimky sú udeľované len zriedkavo. Konkrétne zvieratá sú podľa tohto dohovoru rozdelené podľa stupňa ich ochrany na niekoľko príloh – I. až III. V prílohe I. sú najprísnejšie chránené jedince na ktorých vývoz či dovoz musí byť predložených niekoľko povolení – povolenie na vývoz sa udelí v prípade ak vývoz neohrozí prežitie druhu, že exemplár bol nadobudnutý legálne, bude prepravovaný v podmienkach ktoré mu nemôžu spôsobiť ujmu na zdraví a v krajine nadobudnutia bude mať zabezpečené vhodné chovné podmienky.

Jednotlivé prílohy sa ďalej delia na písmená A, B a C podľa stupňa ochrany. Zvieratá zaradené do prílohy II. a III. už nie sú tak prísne kontrolované a spadajú sem aj suchozemské korytnačky. Do skupiny II.A spadá väčšina európskych druhov korytnačiek – testudo hermanni, testudo marginata a testudo graeca, pričom v súvislosti s chovom týchto druhov je nutná úzka spolupráca s orgánmi životného prostredia – Ministerstvo životného prostredia a jeho jednotlivé úrady podľa územného rozdelenia pričom celú administratívu spravuje oddelenie s názvom CITES.

Tieto druhy korytnačiek je možné legálne nadobudnúť len s preukazom o pôvode exemplára od chovateľa kde bude vyznačené akým spôsobom sa môže zviera posunúť ďalej – predajom, darovaním atď. Tento preukaz je vydaný chovateľovi po vyliahnutí korytnačiek a spája sa s ním povinnosť nezameniteľného označenia zvieraťa po dosiahnutí určitej veľkosti. Označenie sa robí u veterinára aplikáciou podkožného čipu a zapísaním čísla čipu do preukazu pôvodu kedy sa zaznačí do preukazu aj chovateľ u ktorého sa korytnačky vyliahli.

V prípade že chovateľ zviera predá, je nutné to oznámiť aj orgánu životného prostredia s určením nového majiteľa. Ten následne musí zviera prihlásiť na seba. Rovnako treba nahlásiť životnému prostrediu na odbor CITES kúpu nového zvieraťa spadajúceho pod dohovor ako aj vyradenie z chovu v prípade straty alebo smrti zvieraťa. Keď zviera uhynie, musí veterinárny lekár vystaviť správu s dôvodom úmrtia.

Okolo zvierat spadajúcich do A skupiny je rozsiahla administratíva ktorá častokrát donúti záujemcov o korytnačku zaujímať sa o menej chránený druh skupiny B kam patrí korytnačka stepná a niektoré druhy afrických korytnačiek (leopardia, ostrohatá, lúčová). Pri týchto druhoch je potrebný len doklad o nadobudnutí (bloček, kúpno-predajná zmluva alebo darovacia zmluva) a ich chov stačí viesť na druhovej karte. Zákony o držaní exotických zvierat sú prísne a v prípade nejasností sa treba poradiť priamo s odborom CITES pri záujme o zvieratá A skupiny aby nedošlo k zhabaniu zvierat ktoré je nezvratné.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Korytnačky leopardie patria kvôli svojmu výraznému vzoru na pancieri a značnej veľkosti medzi najkrajšie korytnačky. Majú žltú základnú farbu a na každom štítku hnedú bodkovanú kresbu, mláďatá majú hnedé škvrny ešte zliate dokopy takže sa od dospelých dosť líšia.

Samičky majú v dospelosti vysoko klenutý karapax a krátky chvostík, samci sú užší, plastrón majú vyhnutý dovnútra a chvost majú dlhý. Pochádzajú z Afriky (juhozápadná Afrika, Kapské mesto, Somálsko, Etiópia, Keňa, Tanzánia, Džibutsko, Botswana, JAR) a patria tam aj medzi najväčšie suchozemské korytnačky vôbec – sú záznamy o jedincoch o dĺžke až 80cm! Leopardie korytnačky majú dva poddruhy – geochelone pardalis pardalis a geochelone pardalis babcocki pričom sa tieto dva druhy dajú rozlíšiť podľa počtu bodiek na štítkoch na karapaxe.

Pri zvieratách chovaných v zajatí sú udávané rozmery 35 – 60 cm pričom samičky sú vždy väčšie ako samci. Váha sa pohybuje do 15 kíl ale je priamo úmerná veľkosti zvieraťa. Tieto rozmery si musíme uvedomiť a rátať s nimi ešte pred kúpou korytnačky pretože je náročná na priestor aj na teplotné podmienky. Vzhľadom na to že pochádza z Afriky jej musíme zabezpečiť možnosť užiť si rovnaké teploty, v teráriu by mala byť bežná teplota 30 °C, no pod výhrevnou lampou až 40 a na jedného dospelého jedinca musíme rátať s priestorom 1,5 x 2 metre. Samozrejmosťou je potreba UVB žiarovky ktorú treba mať zapnutú 12 hodín denne. V noci postačí izbová teplota teda 18 – 22 °C. Cez letné mesiace môžu byť korytnačky vo vonkajšom výbehu (za predpokladu že je horúce leto) ale naše leto sa s Africkým rovnať nemôže takže v tomto období sa aj rast korytnačiek vo vonkajšom výbehu zastaví. Na druhej strane to vzhľadom na rýchly rast korytnačiek vôbec nie je na škodu.

Vo výbehu nesmie chýbať miska na vodu a vhodné sú aj preliezky – konáre, skaly, úkryty. Na kŕmenie je táto korytnačka veľmi nenáročná vzhľadom na jej potravu v prírode – suché trávy, buriny, bodliaky a kaktusy. V zajatí ju preto kŕmime lúčnou zmesou doplnenou o seno aby korytnačka nerástla rýchlo a stíhali sa jej vyvíjať kosti a pancier. Korytnačky vo voľnej prírode majú celoživotnú diétu takže ani v chove v zajatí nie je vhodné ich kŕmiť každý deň, je dobré im v strede a na konci týždňa dať čas na strávenie. Od cca decembra do februára keď nemáme možnosť vonku zohnať trávu kŕmime senom, čínskou kapustou a granulami pre suchozemské korytnačky lisovanými za studena z bylín.

Kŕmenie ovocím a inou zeleninou nie je vhodné vzhľadom na zlý pomer vápniku a fosforu kedy sa odvápňuje pancier a kosti čo spôsobuje rachitídu. Tento druh korytnačky nezimuje keďže v Afrike zima ako ročné obdobie neexistuje. Zvieratá pohlavne dospievajú vo veku od 5 rokov a po párení samica kladie niekoľko vajíčok ktoré je treba pre úspešné vyliahnutie premiestniť do inkubátoru a inkubovať pri teplote 31 – 32 °C.

Tento druh korytnačky spadá pod CITES II.B čo znamená že nie je nutná registrácia na životnom prostredí ale je nutné si viesť druhovú kartu so záznamami o kúpe, predaji či prípadnom úhyne. Korytnačka je domáci miláčik na celý život a preto by sme mali venovať špeciálnu pozornosť výberu vhodného zdroju pričom najspoľahlivejšie je kúpiť zviera od chovateľa nie priekupníka s importovanými zvieratami nakoľko tie majú často problém sa aklimatizovať, dýchacie problémy a vnútorné parazity.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com, video: YouTube.com

Korytnačky stepné (lat. testudo horsfieldii) patria k jedným z najobľúbenejších a najnenáročnejších druhov a v našich podmienkach sú bežne chované. Nie každému sa však podarí aj odchovať mláďatá a kľúč k odchovu majú len samotné korytnačky. Vo všeobecnosti platí niekoľko zásad ktoré musia byť splnené, aby sme sa dopracovali k odchovu.

Základom je dospelý a hlavne zdravý chovný párik vo výborných chovných podmienkach. Znamená to mať korytnačky vo vonkajšom výbehu (záhrada, dvor) na zemine, ideálne zatrávnenej. Keďže stepné korytnačky pochádzajú s horúcich nehostinných podmienok (Afghanistan, Kazachstan…) je potrebné umiestniť výbeh na slnkom bohato osvetlené miesto. Samozrejmosťou ale musia byť vo výbehu aj úkryty pred slnkom aj dažďom, výborná je búdka kam budú chodiť prespávať, prirodzené prekážky vo forme väčších kameňov, koreňov stromov a minimálne jeden tzv. hniezdny kopček ktorý rady budú používať na hniezdenie (v mojom prípade vyše polovička znášok bola na kopčeku, ostatné pri plote výbehu).

Korytnačky ktoré chceme použiť na odchov musia byť samozrejme dospelé (samica minimálne 4 – 5 rokov, samček aspoň 2 roky) a je veľmi vhodné mať na jedného samca minimálne dve samice, ideál je 3 – 4. Samčekovia stepných korytnačiek bývajú agresívni voči samcom a preto sú bitky dosť časté, zvážime preto veľkosť priestoru na počet samcov aby nedochádzalo k zbytočným roztržkám. Chovné jedince musia byť výborne kŕmené takže treba dodržiavať zásady správneho jedálnička – lúčna zmes (púpava, ďatelina, tráva, skorocel), vyhýbať sa treba zelenine (okrem čínskej kapusty).

Dôležitou podmienkou oplodnenosti znášok je zimovanie, pri nezimovaných zvieratách sú znášky neoplodnené alebo vôbec nie sú. Páriaca sezóna začína po odzimovaní, už po pár dňoch keď sa zvieratá úplne „naštartujú“ po zimnou spánku a rozkŕmení sa začínajú zaujímať o druhé pohlavie. Samci naháňajú samice a dosť drasticky im hryzú do predných nôh, aby samice prestali utekať a stiahli sa do panciera. Následne na samičku vylezú prednými nohami a snažia sa o spárenie. Tento rituál doprevádzajú veľmi milé piskľavé zvuky snažiacich sa samčekov. Ak je samica ochotná sa spáriť, po cca 6 týždňoch je pripravená na znášku. Je nervózna, pobehuje po výbehu hore – dole, občasne čuchá k zemi a môže sa stať že vyhrabe zopár „skúšobných jamiek“.

Keď je už spokojná s výberom vhodného miesta na znášku, začne systematicky hrabať zadnými nohami až do hĺbky cca 15 cm čo trvá cca hodinu. Do jamky znesie 2 – 4 vajíčok ktoré následne zahrabe. Ďalšie znášky nasledujú po cca troch týždňoch v počte jedna až dve znášky. Vzhľadom na naše prírodné podmienky je potrebné vajíčka inkubovať, čo sa deje pri teplote cca 30 °C a vlhkosti až 100%. Štúdie ukázali, že teplota v inkubátore vplýva na pohlavie mláďat – pri vyšších teplotách sa liahnu samičky, pri nižších samci. Teploty však nesmú byť privysoké ani prinízke lebo by zárodky vo vajíčkach uhynuli.

Liahnuť sa mláďatá začínajú po dvoch mesiacoch a často majú ešte žĺtkový vak, preto je potrebné ešte zo dva dni ich v inkubátore nechať kým sa im vačok vstrebe. Následne ich môžeme preložiť do terária vyhriateho na 30 – 32 °C s nočným poklesom na 28 °C a podávame rovnakú potravu ako dospelým – lúčnu zmes. Je treba pritom odsledovať životaschopnosť mláďat, či žerú a chodia sa vyhrievať a v letných mesiacoch už môžu byť presunuté do vonkajšieho výbehu.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © Adobe Stock

Suchozemská korytnačka nie je typický domáci miláčik na maznanie sa ako pes, nevyžaduje si takú opateru, pozornosť ani časovú náročnosť na starostlivosť. Je preto vhodnejšia k vyťaženým ľuďom ktorí chcú mať doma v teráriu kúsok prírody alebo pre majiteľov rodinných domov na spestrenie (väčšie druhy aj kosenie) záhrady.

Keď už padlo rozhodnutie že korytnačka bude ideálnym domácim zvieratkom, musíme začať premýšľať nad tým, podľa čoho sa rozhodovať pretože korytnačka je zviera s dĺžkou života pri správnej starostlivosti identickou človeku. V tomto článku je návod s najdôležitejšími kritériami, ktorých zodpovedanie nás správne nasmeruje k výberu tej najvhodnejšej korytnačky na základe podmienok, ktoré jej môžeme poskytnúť.

Vzhľadom na to, že korytnačky v dospelosti môžu narásť do 10 – 80 centimetrov je práve veľkosť najdôležitejšou otázkou pri výbere. Menšie druhy by mali voliť ľudia v činžiaku ktorí môžu korytnačke poskytnúť len teráriové podmienky, prípadne menší výbeh na balkóne. Obyvatelia rodinných domov môžu zvážiť možnosť kúpy aj najväčších korytnačiek za predpokladu, že majú vhodné priestory na vnútorné ustajnenie počas jari, jesene a zimy. Európske druhy ako korytnačka stepná, zelenkastá či žltohnedá sú do terária veľmi vhodné pretože majú v dospelosti 15 – 25 centimetrov a na jedného dospelého jedinca stačí terárium veľkosti 80 x 60. Balkónový výbeh je najlepší čo najväčší s dostatkom úkrytov pred slnkom a európske druhy tam môžu byť podľa orientácie balkóna a počet hodín dopadu slnka kľudne od apríla do októbra. Korytnačky žltočierne sú o pár centimetrov väčšie a preto sa skôr hodia do vonkajšieho výbehu na záhradu alebo dostatočne priestranného terária cca 120 x 80 na jeden dospelý kus. Väčšie korytnačky ako napr. korytnačka leopardia či ostrohatá ktoré dorastú do 40 – 80 cm majú veľké priestorové nároky a preto je lepšie ich mať cez leto vo veľkom vonkajšom výbehu a cez iné ročné obdobia vo vnútornom dostatočne vykurovanom výbehu o rozmeroch aspoň 2 x 1 meter pre leopardiu a aspoň 3 x 2 metre pre ostrohatú korytnačku. Preto podľa možnosti chovateľa na priestorové nároky chovanca vyselektujeme ktoré druhy chovať nemôžeme.

Finančné náklady sú ďalším kritériom pre výber druhu. Obstarávacia cena je pritom len jedna zo zložiek. Pri európskych korytnačkách zoženieme mláďatá v cenách okolo 50 eur, africké korytnačky stoja okolo 80 – 100 eur ale väčšie náklady sú spravidla na chovné zariadenie (terárium, výstavba vonkajšieho výbehu) a nezanedbateľné náklady sú aj na vykurovanie, pričom na malé terárium stačí jedna výhrevná a jedna UVB žiarovka s priemernou teplotou 30 stupňov v teráriu. No veľké africké druhy potrebujú výhrev až na 40 stupňov, nočný výhrev taktiež a to aj vo vonkajšom výbehu a najväčšie náklady budú na vykurovanie vnútorného výbehu pričom treba vykurovať celú miestnosť kde sa korytnačky zdržujú.

Kŕmne aspekty tiež nie sú zanedbateľné pri fakte, že európske druhy zimujú a teda ich stačí kŕmiť lúčnou zmesou natrhanou vonku a celú zimu hibernujú no africké druhy potrebujú stravu celoročne a keď lúčna zmes nie je dostupná, bude treba krmivo kupovať.

Hibernácia je ďalším faktorom pri výbere vhodného druhu, nakoľko musíme zvážiť či máme možnosť korytnačku správne zazimovať aby zimu prežila (dostupnosť pivnice či samostatnej chladničky) alebo zvolíme africký druh ktorý nezimuje.

Vo všeobecnosti sú oveľa vyššie náklady na africké druhy korytnačiek a preto treba už pred kúpou starostlivo zvážiť naše možnosti aby sa chov korytnačky nestal skôr príťažou ako radosťou.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Pancier korytnačiek je tvorený z rohoviny ako ľudské nechty a je prirastený k chrbtici. Rastie priamo s korytnačkou, prírastky sú viditeľné ako malé hrbolčeky okolo každého štítku. Občasne sa stane, že pri raste sú niektoré hrany ostré a môžu spôsobiť korytnačke oškrenie až krvavé poranenie. Vtedy môžeme zasiahnuť a pancier na ostrej časti jemne opilníkovať do oblúka. Nesmieme ale do panciera zasahovať výrazne pretože je prekrvený a miesto by mohlo začať krvácať, prípadne pri hlbšej diere (napr. pri úraze či páde) sa môže vytvoriť až infekcia. Takže zásah do panciera môže byť len vyslovene kozmetický.

Pokrivený pancier (hrboľatý, zdeformovaný, ploský) je známkou nevhodných chovných podmienok, úrazu alebo vrodenej vady. Vrodené vady panciera sa občas v chove objavia, ide o atypický pancier, krivé štítky alebo iný počet ako je štandardné čo môže byť spôsobené genetikou alebo problémom počas inkubácie korytnačieho vajíčka. Pokým korytnačke atypickosť panciera nespôsobuje problémy (napr. už spomenuté ostré hrany panciera ktoré sa dajú jemne obrúsiť pilníkom) tak do nej vôbec nezasahujeme. Úrazy bývajú oveľa nebezpečnejšie a najčastejšie ide o pády kedy hlavne z určitej výšky sa už samotnou váhou korytnačky môže pancier prasknúť. Oveľa častejšie sa stane úraz vo vonkajších výbehoch ako keď korytnačka žije v teráriu a to či pádom zo skalky, domčeka či už ide o úraz zavinený sekačkou na trávu keď korytnačku chovateľ v tráve nezbadá.

Najnebezpečnejšie sú stretnutia korytnačky a nevychovaného psa pretože zuby psa (hlavne ak ide o psa veľkého alebo so silnou čeľusťou) dokážu pancier prederaviť až rozdrviť a korytnačka trpí silnými bolesťami pretože z panciera sa ujsť nedá. Hneď pod pancierom má pľúca ktoré sa ľahko dajú psími zubami prederaviť a takto poškodené zviera už neprežije. Kedykoľvek by došlo ku krvácajúcemu poškodeniu panciera je potrebné vyhľadať veterinárneho lekára, ranu ihneď vydezinfikovať a zalepiť aby nedošlo k prenikaniu nečistôt do rany. Veterinár môže podľa hĺbky a rozsahu poranenia nasadiť antibiotiká a pancier sa pokúsiť zalepiť a vyplniť ale nie vždy sa podarí korytnačku zachrániť. Na výplň sa používa materiál ktorý nie je toxický, dobre sa dá tvarovať a po zaschnutí vytvrdne, preto sa v chovoch používa Dentakryl.

Samostatnú kapitolu zdeformovaných pancierov tvoria zlé chovné podmienky kedy sa najčastejšie stretávame s rachitickým pancierom. Je zdeformovaný, v poslednom štádiu až mäkký a je to spôsobené odvápnením kvôli nesprávnej strave plnej fosforu (časté kŕmenie ovocím, zeleninou, tvarohom, žemľou v mlieku atď.). Rachitický pancier môže mať rôzne podoby, buď enormne vystúpené štítky tzv. „pyramídy“, môže byť sploštený, štítky sú nerovnomerné, či dohora vytočené. Tieto deformácie zlou stravou sa tvoria roky a aj keď sa korytnačke upravia kŕmne podmienky, už nikdy nebude správne rastená. Mierne sa pancier poupraviť môže ale nikdy nebude vyzerať ako má. Preto je nesmierne dôležité poskytnúť korytnačke správnu stravu. Mierne deformácie môže spôsobiť aj nedostatočná vlhkosť v chove, vo voľnej prírode nad ránom padá rosa a preto je toto dobré napodobniť orosením terária na noc čo zabezpečí vhodnú vlhkosť.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Má hnedú farbu, vypuklý pancier a veľmi veľký a hrubý krk ktorým dokáže spásať vetvy aj vo výške 1 meter nad zemou. Hoci sú pomalé a opatrné, v prípade potreby vedia dosiahnuť značnú rýchlosť a veľmi dobre plávajú. Korytnačka obrovská pôvodné obýva Seychelské ostrovy, konkrétne skalnaté oblasti Seychelov a ostrova Aldabra, chovajú sa aj na Zanzibare a na ostrovoch Maurícius a Rodrigues.

V 18. a 19. tom storočí boli takmer vyhubené kvôli lovu a zberu vajec, v súčasnosti sú ohrozeným druhom. Obývajú stepi, polopúšte a trávnaté krovinaté územie takže ich potrava je na živiny veľmi chudobná. Kŕmia sa listami, výhonkami, plodmi rastlín a živočíšnymi zvyškami. Vodu vedia výborne vyťažiť z potravy a pijú len málo. Často sa vyskytujú v blízkosti mangrovových močiarov kam sa chodievajú schladiť pred horúcim slnkom Seychelov.

Na pastvinách sa zvyknú zhromažďovať do stád aj keď sú to pomerne samotárske zvieratá a stretávajú sa hlavne v období párenia. Samičky kladú 9 – 25 mäkkých vajíčok do jamky, ktorú vyhĺbia silnými zadnými nohami. Po nakladení vajíčok samička jamu zahrabe aby hniezdo nebolo viditeľné pre predátorov a tým chráni svoje mláďatá, o ktoré sa ale ako ostatné korytnačky po vyliahnutí už nestará a sú plne samostatné. Inkubácia vajíčok trvá 6 – 7 mesiacov ale len z cca polovičky vajíčok sa vyliahnu mláďatá.

Napriek obrovskej veľkosti a vysokej cene tejto korytnačky sa niekoľko jedincov chová aj v súkromných chovoch, je samozrejme ale treba rátať s vysokými nákladmi chov na ubytovanie (jedna korytnačka potrebuje aj celú miestnosť sama pre seba). Náročné je aj zaistiť dostatok potravy keďže je nutné ju kŕmiť len trávami a senom. Vonkajšie výbehy s dostatkom slnka sú nevyhnutnosťou no aj napriek všetkým chovateľským podmienkam často takmer polovica importovaných zvierat vo veku do 1 roka uhynie.

Existujú farmy ktoré sa venujú importom korytnačiek a to aj korytnačiek obrovských a cena za 10 centimetrové mláďatko (vo veku cca 2 – 3 roky) sa pohybuje okolo 1500 EUR. V začiatkoch sú importované zvieratá plaché ale pomerne rýchlo si zvykajú a majú svoju osobnosť. Na Slovensku sa zatiaľ v ZOO nevyskytuje ale môžeme ich vidieť v Českej republike v ZOO Králové nad Labem, v Plzni aj v Prahe.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © bigstockphoto, video: youtube

Suchozemské korytnačky sa v našich podmienkach vedia v zajatí úspešne rozmnožovať. Treba pritom samozrejme dodržať niekoľko základných pravidiel a to sú: vlastníctvo dospelých zvierat oboch pohlaví, musia byť zdravé a v plnej kondícii, chovné podmienky či  teráriu alebo vo vonkajších výbehoch musia presne zodpovedať nárokom konkrétneho druhu a musíme mať k dispozícii inkubátor v prípade že už korytnačka nakladie vajíčka.

Korytnačky vo voľnej prírode žijú samostatne nie v uzatvorených skupinách a stretávajú sa viac-menej len v období párenia pričom sú to plazy a príbuzenská plemenitba u nich na rozdiel od cicavcov vôbec nespôsobuje biologické vady. U európskych druhov korytnačiek (zelenkastá, stepná, širokoštítová a žltohnedá) nastáva obdobie párenia hneď po odzimovaní na jar. Sotva sa korytnačky prebudia a zohrejú v prvých jarných lúčoch, začínajú zdraví dospelí samci dvoriť samiciam. Dvorenie je sprevádzané trhaným kývaním hlavou, samci divoko naháňajú samice, hryzú im do predných nôh a pokúšajú sa vyliezť im na pancier a spáriť sa s nimi.

Pri stepných korytnačkách je toto správanie agresívnejšie a samice môžu utrpieť aj krvavé poranenia na predných nohách a taktiež si samci navzájom môžu škaredo ublížiť. Málokedy sa ale stáva že by bolo zviera výrazne poranené a väčšinou sa zaobídeme len s použitím dezinfekcie pri pohryznutí. Keď samička zvolí a je ochotná k páreniu, zatiahne hlavu do panciera kvôli kúsancom od samca a privolí aby samec na ňu vyliezol, nastaví chvostík a umožní samcovi spáriť sa s ňou. Párenie sprevádzajú veľmi zvláštne piskľavé zvuky ktoré samec vydáva s dokorán otvorenou tlamou. Trvá väčšinou pár minút a zvieratá sa rozdelia.

Samičky korytnačiek majú úžasnú schopnosť podržať si v sebe spermie niekoľko mesiacov až rokov a oplodniť vajíčka až keď ona sama uzná za vhodné, preto je možné že oplodnenú znášku dá aj samička ktorá sa toho roku so samcom nepárila. Zhruba tri týždne po párení teda okolo apríla až mája prichádzajú vo vonkajších výbehoch prvé znášky. Samica je výrazne nekľudná a celé dni behá po výbehu, čuchá k zemi, môže aj žrať zeminu aj má pocit nedostatku minerálov a občas vyhrabe tzv. „skúšobnú“ jamku. Toto správanie trvá zvyčajne týždeň a keď sa už rozhodne pre vhodné miesto na znášku začne systematicky striedavo hrabať zadnými nohami. Vyhrabanie hniezda cca 15 centimetrov hlbokého trvá zvyčajne jednu až dve hodiny a nedá sa pritom ničím vyrušiť, je akoby v tranze.

Európske druhy korytnačiek znášajú vajíčka v počte 2 – 12 kusov podľa veľkosti každého druhu. Vajíčka je potrebné z jamky vybrať a premiestniť do inkubátoru pri teplote 30 – 31 °C a vlhkosti až 100%. Inkubácia trvá priemerne 2 mesiace a následne sa začnú liahnuť plne samostatné mláďatá ktoré väčšinou už na druhý až tretí deň začnú samé prijímať potravu identickú s potravou dospelých zvierat.

Africké druhy korytnačiek (leopardia, ostrohatá, skalná) nezimujú a no aj ich obdobie párenia je na jar. Znášajú uprostred leta až do začiatku jesene a mláďatá sa liahnu koncom jesene až začiatkom zimy pri 31 – 32 °C po cca 3 mesiacoch inkubácie. Prvé dni je nutné ich nechať v inkubátore pri rovnakých teplotných podmienkach ako počas inkubácie nakoľko majú žĺtkový vak ktorý sa musí zatiahnuť do bruška. Následne už môžu ísť do terária pri rovnakých chovných podmienkach ako majú dospelé zvieratá.

Občas sa stane že sa pri odchove vyskytne nejaký problém a to najčastejšie zadržaná znáška, čo musí byť riešené veterinárne, prípadne sa vajíčka z nejakého dôvodu skazia alebo sú napriek páreniu neoplodnené, sú to ale len občasné prípady.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com

Korytnačky lúčové sú vzhľadom na ich malý počet, vysokú cenu a nároky na chov veľmi zriedkavo chovaným druhom. Vo svojej domovine na južnom cípe Madagaskaru sú značne ohrozené nakoľko ich hojne lovia domorodci a to tak pre samotný zdroj obživy ako aj na predaj priekupníkom do iných krajín. Jej výskyt vo voľnej prírode sa odhaduje na len asi 5000 jedincov a to je najrozšírenejšia madagaskarská suchozemská korytnačka.

Ide o pomerne veľkú korytnačku, dorastá do 30 – 40 cm pri váhe 15 – 20 kíl. Má vysoko klenutý čierny karapax so žltými lúčmi – preto názov lúčová. Vzhľadom na jej veľkosť je pomerne náročná na priestor – terárium pre jedného jedinca by malo mať rozmery aspoň 2 x 1,5 metra a teploty pod výhrevným svetlom by mali byť až 40 °C. V teplej časti treba udržiavať teplotu 30 °C a v chladnej 22 – 25. Ako podstielku používame piesčitú pôdu ako im je prirodzené v prírode. Nočné teploty nesmú klesnúť pod 15 stupňov preto ju vo vonkajšom výbehu môžeme chovať len v najteplejších letných mesiacoch. Okrem výhrevnej lampy musí byť v teráriu UV lampa samozrejmosťou, rovnako ako miska na pitie, úkryty a preliezky. Strava by mala byť čo najprirodzenejšia pôvodnému prírodnému prostrediu na Madagaskare, kde sa často zdržuje pri kaktusových porastoch, živí sa rastlinami, ich dužinou a plodmi, často figami. V zajatí jej preto doprajeme lúčnu zmes obohatenú o seno, v zime nahrádzame lúčnu zmes granulami lisovanými za studena (z lúčnej zmesi), dopĺňame čínskou kapustou a kvalitným senom. V zime je možné pridávať vápnik s prímesou fosforu v pomere 2:1.

Tento druh korytnačky sa rozmnožuje v zajatí veľmi málopočetne, samica znáša jedno maximálne dve vajcia ktoré treba inkubovať pri teplote 31 stupňov. Rekord bol zaznamenaný v USA kde samica nakládla 12 vajec no podarilo sa vyinkubovať len dve mláďatá a to po 145 dňoch inkubácie. Mláďatá po vyliahnutí vyžadujú značnú starostlivosť skúseného chovateľa a preto tento druh nie je vhodný pre začiatočníkov. Samca rozoznáme od samičky podľa dlhého chvosta, análneho štítku do tvaru V a dovnútra preliačeného plastrónu.

Je možné ich chovať spolu s korytnačkami leopardími keďže pochádzajú z rovnakého kontinentu a majú rovnaké nároky na chov. Častejšie je ich vidno v prírode počas obdobia dažďov, keď je sucho a horúčava radi zaliezajú do vyhrabaných nor alebo pod kamene.

Samozrejme tento druh nezimuje keďže pochádza z Afriky a preto je treba dbať na dodržiavanie teplotných nárokov.

Lúčové korytnačky sú ohrozený druh a sú vysoko chránené, spadajú pod CITES A takže je nutné ich nezameniteľné označenie a nahlásenie na úrad životného prostredia. Cena mláďat sa pohybuje od 700 EUR.

Video:

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com, video: Youtube.com

V minulom článku sme si už popísali podmienky na odchov suchozemských korytnačiek, že potrebujeme dospelý zdravý párik korytnačiek ktoré boli zimované a vhodné chovné podmienky vo vonkajšom výbehu či teráriu.

Po odzimovaní (samozrejme len u európskych druhov) nastáva obdobie párenia, kedy samci uháňajú samice hryzením do predných nôh a pokúšajú sa spáriť sa s nimi. Občas sa stane že napriek výrazným snahám samice odmietajú párenie a k spojeniu nedôjde. V tomto prípade môžu taktiež naklásť vajíčka, tieto budú však neoplodnené. Ak ale samica dovolí, nastaví správne kloaku a k spáreniu dôjde, zhruba po troch až šiestich týždňoch budú vajíčka pripravené na znášku.

Samica vyhľadávajúca miesto na znášanie je výrazne nekľudná, celé dni akčne pobehuje po výbehu, občasne oňucháva pôdu a je veľmi žravá. Keď si vyberie kam umiestni znášku, začne hrabať jamku hruškovitého tvaru kde znesie vajíčka a tú následne zahrabe. Vajíčka je potrebné z jamky vziať, pričom si každé vajíčko označíme obyčajnou ceruzkou (nesmie to byť toxická centrofixka preto ceruzkou) na vrchu pretože sa s nimi počas inkubácie nesmie hýbať, zadusil by sa plod.

Ak chceme vajíčka úspešne odinkubovať, v našich teplotných podmienkach to nie je možné a potrebujeme na to inkubátor. Predvídavý chovateľ by ho už mal mať nachystaný dva týždne po spozorovaní párenia pretože inkubátor je treba aspoň niekoľko dní pred umiestnením vajíčok mať odskúšaný aby sme vajíčka umiestnili do spoľahlivých podmienok. Inkubátor si môžeme kúpiť alebo vyrobiť doma. Základom je mať tepelne dostatočne izolovaný box (pri väčšom množstve vajíčok použijeme nefunkčnú chladničku či autochladničku) v ktorom vieme udržať teplotu 30 – 31 °C a vlhkosť až 100%.

Ja som na inkubáciu používala autochladničku rozmerov cca 100 x 50 x 50 cm, ktorá mala tri police. Na spodok chladničky som umiestnila veľkú plastovú misku naplnenú až po okraj vodou. Do misky som dala výhrevný kábel (nový, nesmel mať ani prasklinu keďže bol umiestnený vo vode) do polovičky do vody, zvyšok pri miske a tento kábel som napojila na termostat (digitálny, základný typ) kde som nastavila teplotu na 30,5 °C s odchýlkou pol stupňa. Čidlo termostatu som umiestnila priamo k vajíčkam aby spínal teplotu podľa toho, ako teplo je pri vajíčkach. Tým, že vzduch vyhrieva kábel sčasti ponorený vo vode, ktorá sa odparuje sme zabezpečili požadovanú teplotu a zároveň potrebnú vlhkosť až na 100%.

Dôkazom vysokej vlhkosti je vyzrážaná voda na skle chladničky. Pre autochladničku som sa rozhodla preto, že je vpredu presklená a tým pádom môžem kontrolovať znášku vizuálne bez potreby otvárať chladničku čím sa mení teplota aj vlhkosť. Problém nastáva keď sa vlhkosť zráža na vrchu chladničky pretože kondenzát kvapkajúci na vajíčka spôsobuje zadusenie zárodku. Preto inkubujem na nopovej fólii (používa sa na stavbách ako izolácia), kde sa vajíčka položia medzi jednotlivé výstupky, sú tak zabezpečené proti pohybu a všade okolo je vzduch takže odpadá problém s plesnivením ako je to občasné pri použití substrátu. Nad každým vajíčkom som spravila šikmú striešku (napr. použitím obalu na CDčka) ktorá kondenzát odviedla dole a nekvapkal na vajíčka.

Táto metóda mi fungovala spoľahlivo a nikdy sa nestalo že by sa oplodnené vajíčko skazilo alebo nepodarilo odinkubovať. Po vyliahnutí mláďatiek ich necháme v prostredí inkubátora v miske s vlhkou servítkou ešte cca tri dni kým sa im zacelí pupočný vak a následne môžu ísť do terária do podmienok identických s dospelými korytnačkami.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © BigStockPhoto.com